Profesor Peter Hradil

    "Žiť, to je tá najzriedkavejšia vec na svete. Väčšina ľudí totiž iba existuje" - to sú slová známeho filozofa Oscara Wilda. Znamená to asi toľko, že žiť, skutočne žiť nie je až také jednoduché. Človek, ktorý skutočne žil, zanechá totiž po sebe niečo trvalé, niečo, čo ocenia i nasledujúce generácie. Žiaľ, takýto človek od nás nedávno odišiel. V profesorovi PETROVI HRADILOVI (29. 4. 1940 - 24. 7. 2001) stráca nielen Vysoká škola múzických umení (VŠMU) svojho obľúbeného učiteľa, Lúčnica svojho zbormajstra a Spevácky zbor slovenských učiteľov (SZSU) svojho dirigenta, ale aj Lamač významnú osobnosť, ktorá pozdvihla a propagovala slovenskú kultúru doma i v zahraničí. Neľútostná smrť ho vytrhla z kruhu rodiny a navždy uzavrela pole jeho pôsobenia v spomínaných inštitúciách. Slovenská kultúrna verejnosť stráca v osobe Petra Hradila vynikajúceho odborníka, ktorý svojou činnosťou vyoral skutočne hlbokú brázdu na poli zborového spevu a jeho strata bude skutočne bolieť tých, ktorí s ním spolupracovali. Spomínať úspechy, ktoré dosiahol, by vyžadovali mnoho riadkov, nemožno však zabudnúť na súťažné prehliadky v Brazílii, Kórey, Taiwane, Anglicku a na Malte, kde Lúčnica pod jeho vedením získala dokonca najvyššie ocenenie. Ako zbormajster SZSU predstavil slovenské spevácke umenie v Langolene, Kanade, USA, Estónsku a vo Švajčiarsku, kde sa taktiež súbor nenechal zahanbiť a dobyl mnohé finálové méty. Autoritu tohto takmer 80-členného zboru zrelých mužov si získal svojou cieľavedomosťou, svojím majstrovstvom a akousi samozrejmou láskou k zborovému spevu. Človeku akosi ťažko uveriť, že sa už nikdy nepostaví pred svoj zbor, že už nikdy svojim milým úsmevom nevleje odvahu a istotu pred každým koncertom kolektívu, ktorý ho mal úprimne rád a vysoko si vážil jeho majstrovstvo. Nemožno uveriť tomu, že sa už nikdy nepokloní nadšenému obecenstvu, ktoré vyprevádzalo jeho odchody z pódia úprimným a nadšeným potleskom. Pre pretrvávajúcu chorobu sa však už nemohol zúčastniť zájazdu do Japonska.
     Pri odchode našich najbližších a najmilších si vždy kladieme otázku: "Prečo si nás práve ty opustil?" Kladieme si ju aj my, majstre. "Prečo ste nás opustili tak nečakane?" Odpoveď na túto otázku je len jedna, a tá znie: Všemohúci, ktorý si Vás pozval k sebe, potreboval pre svoj nebeský zbor anjelov ozajstného majstra, zásluhou ktorého budú znieť doďaleka velebné tóny na Jeho oslavu.

Mgr. Jozef Pauchly